Erdős Renée

Renée Erdős, vlastným menom Regina Ehrenthal sa narodila 7. mája 1879 v Arcibiskupskom Léli, ako siedme, posledné dieťa v chudobnej ortodoxnej židovskej rodine. Z Arcibiskupovho Lélu sa rodina čoskoro presťahovala do Győrsziget. Renée prísny a uzavretý otec len zriedka prejavoval svoje emócie. Tak, sa sedemročné dievča obrátilo na staršieho benediktínskeho kňaza z Győru, ktorý objavil jej mimoriadnu inteligenciu. Učil ju francúzštinu, nemčinu a literatúru. Talent mladého dievčaťa – s čiernymi očami, dlhými čiernymi vlasmi a zvláštnou krásou – ktorá už vo svojich pätnástich rokoch skúšala šťastie v Budapešti, si všimli mnohí. Vydanie jej prvého zväzku básní, podporil Károly Eötvös, ktorý vtedy dvadsaťročnú Renée priviedol do časopisu Egyetértés. Jej druhý zväzok Versek, ktorý sa stal predchodcom maďarskej modernej literatúry a spopularizoval jej meno, jej pripravil pre tlač spisovateľ a redaktor časopisu Sándor Bródy. Endre Ady sa nadšene vyjadroval o vtedy dvadsaťtriročnej poetke, ktorú nazval „geniálnou poetkou“.

Spisovateľ Sándor Bródy sa osudovo zamiloval do Renée. Ich trojročná, búrlivá láska sa stala rozhodujúcou skúsenosťou v ich životoch. Renée Erdős sa odmietla vydať za rozvedeného spisovateľa Bródyho, s ktorým sa napokon v roku 1905 rozišla. Bródy – po svojom neúspešnom pokuse o samovraždu (strelil sa do srdca) – chcel zabrániť vydaniu diel Renée. Spisovateľka sa nervovo zrútila a roky strávila v kláštoroch v Taliansku a v Budapešti. V roku 1913 sa vydala za historika umenia Lajosa Fülepa, ktorého síce nemilovala, ale patril k reformovanej cirkvi. Pred narodením ich druhej dcéry ju však manžel opustil. Renée dostala počas pôrodu trombózu a pľúcnu embóliu a rok sotva vedela chodiť. V tom čase sa začala venovať písaniu románov, aby sa vedela finančne postarať o svoje dcéry. V konečnom dôsledku jej zisk z týchto románov priniesol taký príjem, že si mohla kúpiť vilu na Rákoshegy v Budapešti.

V roku 1926, v Ríme sa vydala za svojho – o desať rokov mladšieho – tajomníka, ktorý už dlhšiu dobu viedol jej domácnosť. Vo svojom nevydanom životopise, Különös önéletrajz, ho nazýva raz Arturom, raz Ištvánom. V roku 1909 konvertovala na katolícke náboženstvo, ktoré ju však počas prenasledovania Židov nezachránilo. Od roku 1938 nemohla publikovať a v roku 1944 sa dokonca musela aj skrývať. Neskôr bola hospitalizovaná a starala sa o ňu dcéra, ktorá tam bola lekárkou. Počas druhej svetovej vojny bola jej vila vyrabovaná a obsadená. Margit Schlachta (kresťanská politička) jej kúpila skromný byt na námestí Lövölde v Budapešti oproti kaviarni Kairó. V tomto období ju opúšťa aj jej druhý manžel, kvôli mladšej žene.