* 9. júla 1842. Veľké Kosihy
† 1921. Budapest

Sándor Závory sa narodil vo Veľkých Kosihách, v Komárňanskej župe, 9. júla 1842. Na štúdiách v Pápskom kolégiu sa zoznámil s Károlyom Eötvöšom, ktorý sa stal neskôr známym spisovateľom. V 1867 získal lekársky diplom na univerzite v Budapešti a začal svoju lekársku prax v Hajdúszoboszló a v Kecskeméte. Ešte v tom istom roku (1867) na odporúčanie grófa Balassu sa začína starať o chorého syna grófa Menyhérta Lónyayho a odchádza do Meránu. V Meráne sa staral aj o chorého syna Sándora Petőfiho, Zoltána. V rámci starostlivosti o chorého pacienta, syna grófa Lónyayho precestoval s ním Tirolsko, Švajčiarsko, Francúzsko a Taliansko.

Oženil sa s Arankou Szívos, ktorá pochádzala zo Szoboszló. Závoryova manželka bola sestrou odborného spisovateľa Bélu Szívosa a Gézu Szívosa, ktorý bol hlavným notárom. Sándor Závory dlhé roky v letných obdobiach strávil ako pľúcny lekár v Gleichenbergu. Tu sa stretol s Kálmánom Mikszáthom, s ktorým nadviazal hlboký a úprimný priateľský vzťah. Na odporúčanie profesora Navratila a Károly Eötvöša si Mikszáth vybral Závoryho ako osobného lekára. V rokoch 1889–1899 sa Kálmán Mikszáth liečil v štajerských kúpeľoch na problémy s hrdlom, kde sa jeho priateľský vzťah so Závorym ešte viac prehĺbil. Mikszáth si Závoryho obľúbil ako veselého rozprávača, lekára, cestovateľa, ktorý v roku 1872 na žiadosť viedenského učiteľa Sigmunda študoval podnebie na Korzike a v roku 1890 sprevádzal Gézu Zichyho na jeho koncertnom turné v Rusku.

Závory vo svojej knihe Emlékeim (Moje spomienky), vydanej v roku 1914, v kapitole Mikszáth v Gleichenbergu opisuje ich stretnutie. Potom, čo sa Mikszáth pochválil ako príjemne strávil čas v prítomnosti Závoryho, hlavnému redaktorovi Miklósovi Nagyovi, tento presvedčil Závoryho, aby uverejnil svoje príbehy v časopise Vasárnapi Újság. Závory o tom takto spomínal: „Na jeho nutkanie som napísal Győri Mike, Tüskei Uram a Tudálékos borbély a ďalšie, na ktorých sa pred tým dobre bavil Mikszáth.“ Neskôr sa tieto príbehy dostali do tlače a boli uverejnené pod spoločným názvom Emlékezzük régiekről (Spomínajme na staré časy). Okrem Vasárnapi Újság písal aj do Képes Világ, Komáromi Lapok a Komáromi Újság. V roku 1882 vydal aj lekársku knihu s názvom Gleichenberg klímája, gyógyvizei és gyógycélra szolgáló berendezései (Podnebie, liečivé pramene a zdravotnícke vybavenie v Gleichenbergu).

Závory mal obzvlášť dobrý zmysel pre opis a charakterizovanie anekdotických postáv vo svojich prácach. Tieto sa často stávali námetom pre Mikszáthové postavy ako napríklad v diele Szent Péter esernyője (Dáždnik Svätého Petra), postavy manželského páru Szliminszkých alebo príbeh Menyhérta Katánghyho.

Zberateľ maďarských anekdót Béla Tóth, tiež s radosťou počúval Závoryho príbehy, z ktorých mnohé si aj zaznamenal. Stojí za zmienku, že prostredníctvom Závoryho sa Kálmán Mikszáth spoznal s Endre Hőgyesom.

Závory mal štyri deti Bélu, Leonu (1879-1970), Aranku a Margitu. Aranka inšpirovaná otcom a strýkom Bélom Szívosom pokračovala v ich tradícii a venovala sa písaniu. Narodila sa v roku 1885 v Hajdúszoboszló. Študovala v Hajdúszoboszló, v Kecskeméte a v Budapešti. Prvé novely vydala ako mladá učiteľka v týždenníku Szövétnek. Pracovala ako učiteľka, svoje diela zverejňovala v časopisoch a novinách. Pochovaná je na cintoríne v Debrecene (Debrecíne). Závoryho syn Béla sa stal mestským inžinierom, v roku 1905 sa zasnúbil s Margitou Hetey, dcérou Ignáca Heteyho, ktorý bol dôstojníckym prokurátorom v Hajdúszoboszló.

Dr. Zoltán Tóth, vynikajúci učiteľ špeciálnej pedagogiky

Meno doktora Zoltána Tótha je dosť neznáme, hoci sa narodil 6. decembra 1883 v našej dedine vo Veľkých Kosihách.

V pamäti obyvateľov Veľké Kosihy sa málo zachovalo o rodine Tóthovcov. Na základe ich spomienok Ferencné Potháczky, Ilona Bakulár a Sarolta Cséry v roku 2000 som sa pokúsila doplniť bibliografické údaje o Zoltánovi Thótovi, ktoré sa nespomínajú v jemu venovanej publikácii, vydanej v Maďarsku.

Na začiatku nášho rozprávania o Zoltánovi Tóthovi sa budem venovať jeho predkom a udalostiam, ktoré ovplyvnili jeho život. Rodina Tóthovcov sa usadila v Loku. Pradedo Zoltána, András Tóth žil v obci v druhej polovici 18. storočia. Jeho syn András Mihály Tóth a jeho manželka Erzsébet Subert, Zoltánovi starí rodičia (? -1885) sa s rodinou presťahovali do Veľkých Kosích v 70. rokoch 19. storočia. Ich syn József, otec Zoltána (1848-?) začal pracovať vo Veľkých Kosihách ako učiteľ v miestnej reformovanej škole.

József Tóth sa oženil v júni 1879 s Krisztinou Marcsa. Z ich manželstva sa narodilo šesť detí, z nich dve zomreli vo veľmi mladom veku. V roku 1890 zomrela Zoltánova matka, ako 32 ročná, čo hlboko zasiahlo rodinu. József Tóth odišiel do Vozokan na Hronom spolu so svojimi štyrmi deťmi. Tu pokračoval v učiteľskej profesii.

Jeho syn Zoltán vo Vozokanoch nad Hronom začal navštevovať základnú školu, ktorú po piatom ročníku opustil a pokračoval v štúdiách v reformovanom gymnáziu v Pápe. Zmaturoval však v Budapešti, tiež na reformovanom gymnáziu. Učiteľský diplom získal v Štátnom učiteľskom ústave v Leviciach v rokoch 1900-1903. V roku 1904 učil v Zbrojníkoch avšak od roku 1905 je jeho život spojený s Budapešťou a ešte neskôr s dedinou Orgovány.

V roku 1906 získal diplom v odbore špeciálny pedagóg v Budapešti. Medzitým študoval pedagogiku, psychológiu a filozofiu na budapeštianskej univerzite (Budapesti Tudományegyetem) a tu získal diplom stredoškolského pedagóga a doktora filozofie.

Najskôr pracoval ako pedagóg v Ústave pre nevidiacich. Od roku 1922 až do svojej smrti prednášal na vysokej škole Špeciálnej pedagogiky. Od roku 1924 viedol túto inštitúciu ako jej riaditeľ. V rokoch 1922 až 1940 sa stáva generálnym tajomníkom Maďarskej spoločnosti pre špeciálne vzdelávanie a zároveň pôsobil ako člen riaditeľstva Ligy na ochranu detí. V 1938 ako medzinárodne uznávaný odborník bol zvolený za jedného z podpredsedov medzinárodnej spoločnosti pre špeciálne vzdelávanie v Budapešti.

Zaujímavosťou je aj to, že Zoltán Tóth sa v roku 1933 zúčastnil na výročnom 30-ročnom stretnutí študentov maturujúcich v Leviciach. Fotografia udalosti sa nachádza v archíve mesta Levice.

Vydal niekoľko kníh s tematikou liečenia a vzdelávania. Veľkému uznaniu sa dostalo jeho dielo A vakok képzeletvilága (Imaginárny svet nevidiacich), ktoré vyšlo v roku 1927, a ktoré bolo preložené aj do nemčiny.
Zoltán Tóth zomrel 17. mája 1940 v Budapešti, o čom jeho druhá manželka Mária Makai zaslala oznámenie o úmrtí príbuzným žijúcim vo Veľkých Kosihách. Ilona Bakulár si toto oznámenie ponechala viac ako 60 rokov, ktoré sa po jej smrti, bohužiaľ, stratilo.

Zoltán Tóth najprv bol pochovaný na Kerepešskom cintoríne (Kerepesi temető) v Budapešti. V roku 1946 jeho pozostatky boli prenesené do dediny Orgovány.

Starí rodičia z otcovej strany Zoltána Tótha – András Mihály Tóth a Erzsébet Súbert – odpočívajú na reformovanom starom cintoríne vo Veľkých Kosihách. V spoločnom hrobe spolu s nimi odpočíva aj ich dcéra Eszter, manželka Lajosa Szendiho, ktorá bola nielen jej tetou Zoltána, ale spolu s manželom boli aj jeho krstnými rodičmi (pozri rodný list).
Žiaľ na cintoríne vo Veľkých Kosihách už nie je možné nájsť hrob jeho matky, Krisztiny Marcsa a ani jej rodičov.
Pamiatka na Zoltána Tótha učiteľa, vedca je uchovaná a udržiavaná v maďarskej dedine Orgovány. V roku 2015 vyšla publikácia Emlékkönyv dr. Tóth Zoltán tiszteletére (Pamätná kniha na počesť dr. Zoltána Tótha), ktorú redigovala Imréné Gellért.

Za zmienku stojí, že Flóra Kozmutza (neskôr manželka Gyula Illyésa), ktorá bola múzou básnika Attilu Józsefa, a ktorej venoval Flóra-versek (Básne k Flóre), bola študentkou na vysokej škole kde pôsobil Zoltán Tóth. Dokonca v rokoch 1936–1940 sa stáva jeho asistentkou. Flóra túto skutočnosť uvádza vo svojej knihe József Attila utolsó hónapjairól (O posledných mesiacoch Attily Józsefa), ktorá vyšla v roku 1985.

Prvá svetová vojna si z radov tunajšieho obyvateľstva vyžiadala krutú daň, 35 životov. Po roku 1918 sa obec stala súčasťou novovzniknutej I. ČSR. Obyvatelia sa naďalej zaoberali hlavne poľnohospodárstvom a rybolovom, v zimných mesiacoch plietli koše. V rámci pozemkovej reformy bol veľkostatok baróna Gézu Fejérváryho čiastočne skonfiškovaný. V rokoch 1920, 1926 a 1927 tu štrajkovali robotníci, neskôr nezamestnaní.

Obec sa očividne rozmáhala, boli tu tri knižnice (obecná, mládežnícka a učiteľská), pôsobili tu viacero spoločenských a kultúrnych organizácií – Dobrovoľný hasičský zbor – založený v roku 1925, Československý červený kríž, Kalvínsky spevácky zbor, SzMKE – Kultúrny spolok Maďarov na Slovensku. V roku 1927 sa v dedine objavilo prvé rádio. Vo Veľkých Kosihách aj v tomto období vyčíňali prírodné živly – požiare (1935, 1936, 1937), ľadovec (1925, 1935), povodne (1926, 1928). Bolo tu založených viacero obchodov, dokonca Mihály Lampert v časti Malé Kosihy viedol včelárstvo.

V rokoch 1938–1945 sa stali Veľké Kosihy súčasťou Maďarska, v tom čase najväčšími zemepánmi boli manželka baróna Gyulu Malcomesa, Marcell Goldschmied, Veľkolélska poľnohospodárska účastnícka spoločnosť a Gyorgy Terdi. V obci malo svoj obchod potravinárske a spotrebné družstvo HANZA (v roku 1938 malo 211 členov).

Na bojiskách druhej svetovej vojny padlo 47 miestnych obyvateľov.

Po roku 1945 sa Veľké Kosihy opäť stali súčasťou ČSR, jeho obyvateľstvo maďarskej národnosti bolo neprávom zbavené občianskych práv a boli zatvorené maďarské školy. Po roku 1948 sa nepokojné pomery usporiadali, obyvateľstvu maďarskej národnosti boli vrátené občianske práva, z Veľkých Kosíh sa postupne stáva socialistická obec. V roku 1949 bolo založené miestne JRD (už v roku 1946 zriadené miestne ŠM), socializácia obce sa skončila roku 1955. V roku 1954 Veľké Kosihy ohrozovala povodeň, v rokoch 1952–1954 bola obec elektrifikovaná. Začalo sa s výstavbou nových rodinných domov.

Katastrofálna povodeň v roku 1965 takmer zničila celú obec. Pri obnove Veľkých Kosíh pomohli okresy Praha – západ a Berou.