Vyberte stranu
Závory Sándor

Závory Sándor

* 9. júla 1842. Veľké Kosihy
† 1921. Budapest

Sándor Závory sa narodil vo Veľkých Kosihách, v Komárňanskej župe, 9. júla 1842. Na štúdiách v Pápskom kolégiu sa zoznámil s Károlyom Eötvöšom, ktorý sa stal neskôr známym spisovateľom. V 1867 získal lekársky diplom na univerzite v Budapešti a začal svoju lekársku prax v Hajdúszoboszló a v Kecskeméte. Ešte v tom istom roku (1867) na odporúčanie grófa Balassu sa začína starať o chorého syna grófa Menyhérta Lónyayho a odchádza do Meránu. V Meráne sa staral aj o chorého syna Sándora Petőfiho, Zoltána. V rámci starostlivosti o chorého pacienta, syna grófa Lónyayho precestoval s ním Tirolsko, Švajčiarsko, Francúzsko a Taliansko.

Oženil sa s Arankou Szívos, ktorá pochádzala zo Szoboszló. Závoryova manželka bola sestrou odborného spisovateľa Bélu Szívosa a Gézu Szívosa, ktorý bol hlavným notárom. Sándor Závory dlhé roky v letných obdobiach strávil ako pľúcny lekár v Gleichenbergu. Tu sa stretol s Kálmánom Mikszáthom, s ktorým nadviazal hlboký a úprimný priateľský vzťah. Na odporúčanie profesora Navratila a Károly Eötvöša si Mikszáth vybral Závoryho ako osobného lekára. V rokoch 1889–1899 sa Kálmán Mikszáth liečil v štajerských kúpeľoch na problémy s hrdlom, kde sa jeho priateľský vzťah so Závorym ešte viac prehĺbil. Mikszáth si Závoryho obľúbil ako veselého rozprávača, lekára, cestovateľa, ktorý v roku 1872 na žiadosť viedenského učiteľa Sigmunda študoval podnebie na Korzike a v roku 1890 sprevádzal Gézu Zichyho na jeho koncertnom turné v Rusku.

Závory vo svojej knihe Emlékeim (Moje spomienky), vydanej v roku 1914, v kapitole Mikszáth v Gleichenbergu opisuje ich stretnutie. Potom, čo sa Mikszáth pochválil ako príjemne strávil čas v prítomnosti Závoryho, hlavnému redaktorovi Miklósovi Nagyovi, tento presvedčil Závoryho, aby uverejnil svoje príbehy v časopise Vasárnapi Újság. Závory o tom takto spomínal: „Na jeho nutkanie som napísal Győri Mike, Tüskei Uram a Tudálékos borbély a ďalšie, na ktorých sa pred tým dobre bavil Mikszáth.“ Neskôr sa tieto príbehy dostali do tlače a boli uverejnené pod spoločným názvom Emlékezzük régiekről (Spomínajme na staré časy). Okrem Vasárnapi Újság písal aj do Képes Világ, Komáromi Lapok a Komáromi Újság. V roku 1882 vydal aj lekársku knihu s názvom Gleichenberg klímája, gyógyvizei és gyógycélra szolgáló berendezései (Podnebie, liečivé pramene a zdravotnícke vybavenie v Gleichenbergu).

Závory mal obzvlášť dobrý zmysel pre opis a charakterizovanie anekdotických postáv vo svojich prácach. Tieto sa často stávali námetom pre Mikszáthové postavy ako napríklad v diele Szent Péter esernyője (Dáždnik Svätého Petra), postavy manželského páru Szliminszkých alebo príbeh Menyhérta Katánghyho.

Zberateľ maďarských anekdót Béla Tóth, tiež s radosťou počúval Závoryho príbehy, z ktorých mnohé si aj zaznamenal. Stojí za zmienku, že prostredníctvom Závoryho sa Kálmán Mikszáth spoznal s Endre Hőgyesom.

Závory mal štyri deti Bélu, Leonu (1879-1970), Aranku a Margitu. Aranka inšpirovaná otcom a strýkom Bélom Szívosom pokračovala v ich tradícii a venovala sa písaniu. Narodila sa v roku 1885 v Hajdúszoboszló. Študovala v Hajdúszoboszló, v Kecskeméte a v Budapešti. Prvé novely vydala ako mladá učiteľka v týždenníku Szövétnek. Pracovala ako učiteľka, svoje diela zverejňovala v časopisoch a novinách. Pochovaná je na cintoríne v Debrecene (Debrecíne). Závoryho syn Béla sa stal mestským inžinierom, v roku 1905 sa zasnúbil s Margitou Hetey, dcérou Ignáca Heteyho, ktorý bol dôstojníckym prokurátorom v Hajdúszoboszló.

Tóth Zoltán

Tóth Zoltán

Dr. Zoltán Tóth, vynikajúci učiteľ špeciálnej pedagogiky

Meno doktora Zoltána Tótha je dosť neznáme, hoci sa narodil 6. decembra 1883 v našej dedine vo Veľkých Kosihách.

V pamäti obyvateľov Veľké Kosihy sa málo zachovalo o rodine Tóthovcov. Na základe ich spomienok Ferencné Potháczky, Ilona Bakulár a Sarolta Cséry v roku 2000 som sa pokúsila doplniť bibliografické údaje o Zoltánovi Thótovi, ktoré sa nespomínajú v jemu venovanej publikácii, vydanej v Maďarsku.

Na začiatku nášho rozprávania o Zoltánovi Tóthovi sa budem venovať jeho predkom a udalostiam, ktoré ovplyvnili jeho život. Rodina Tóthovcov sa usadila v Loku. Pradedo Zoltána, András Tóth žil v obci v druhej polovici 18. storočia. Jeho syn András Mihály Tóth a jeho manželka Erzsébet Subert, Zoltánovi starí rodičia (? -1885) sa s rodinou presťahovali do Veľkých Kosích v 70. rokoch 19. storočia. Ich syn József, otec Zoltána (1848-?) začal pracovať vo Veľkých Kosihách ako učiteľ v miestnej reformovanej škole.

József Tóth sa oženil v júni 1879 s Krisztinou Marcsa. Z ich manželstva sa narodilo šesť detí, z nich dve zomreli vo veľmi mladom veku. V roku 1890 zomrela Zoltánova matka, ako 32 ročná, čo hlboko zasiahlo rodinu. József Tóth odišiel do Vozokan na Hronom spolu so svojimi štyrmi deťmi. Tu pokračoval v učiteľskej profesii.

Jeho syn Zoltán vo Vozokanoch nad Hronom začal navštevovať základnú školu, ktorú po piatom ročníku opustil a pokračoval v štúdiách v reformovanom gymnáziu v Pápe. Zmaturoval však v Budapešti, tiež na reformovanom gymnáziu. Učiteľský diplom získal v Štátnom učiteľskom ústave v Leviciach v rokoch 1900-1903. V roku 1904 učil v Zbrojníkoch avšak od roku 1905 je jeho život spojený s Budapešťou a ešte neskôr s dedinou Orgovány.

V roku 1906 získal diplom v odbore špeciálny pedagóg v Budapešti. Medzitým študoval pedagogiku, psychológiu a filozofiu na budapeštianskej univerzite (Budapesti Tudományegyetem) a tu získal diplom stredoškolského pedagóga a doktora filozofie.

Najskôr pracoval ako pedagóg v Ústave pre nevidiacich. Od roku 1922 až do svojej smrti prednášal na vysokej škole Špeciálnej pedagogiky. Od roku 1924 viedol túto inštitúciu ako jej riaditeľ. V rokoch 1922 až 1940 sa stáva generálnym tajomníkom Maďarskej spoločnosti pre špeciálne vzdelávanie a zároveň pôsobil ako člen riaditeľstva Ligy na ochranu detí. V 1938 ako medzinárodne uznávaný odborník bol zvolený za jedného z podpredsedov medzinárodnej spoločnosti pre špeciálne vzdelávanie v Budapešti.

Zaujímavosťou je aj to, že Zoltán Tóth sa v roku 1933 zúčastnil na výročnom 30-ročnom stretnutí študentov maturujúcich v Leviciach. Fotografia udalosti sa nachádza v archíve mesta Levice.

Vydal niekoľko kníh s tematikou liečenia a vzdelávania. Veľkému uznaniu sa dostalo jeho dielo A vakok képzeletvilága (Imaginárny svet nevidiacich), ktoré vyšlo v roku 1927, a ktoré bolo preložené aj do nemčiny.
Zoltán Tóth zomrel 17. mája 1940 v Budapešti, o čom jeho druhá manželka Mária Makai zaslala oznámenie o úmrtí príbuzným žijúcim vo Veľkých Kosihách. Ilona Bakulár si toto oznámenie ponechala viac ako 60 rokov, ktoré sa po jej smrti, bohužiaľ, stratilo.

Zoltán Tóth najprv bol pochovaný na Kerepešskom cintoríne (Kerepesi temető) v Budapešti. V roku 1946 jeho pozostatky boli prenesené do dediny Orgovány.

Starí rodičia z otcovej strany Zoltána Tótha – András Mihály Tóth a Erzsébet Súbert – odpočívajú na reformovanom starom cintoríne vo Veľkých Kosihách. V spoločnom hrobe spolu s nimi odpočíva aj ich dcéra Eszter, manželka Lajosa Szendiho, ktorá bola nielen jej tetou Zoltána, ale spolu s manželom boli aj jeho krstnými rodičmi (pozri rodný list).
Žiaľ na cintoríne vo Veľkých Kosihách už nie je možné nájsť hrob jeho matky, Krisztiny Marcsa a ani jej rodičov.
Pamiatka na Zoltána Tótha učiteľa, vedca je uchovaná a udržiavaná v maďarskej dedine Orgovány. V roku 2015 vyšla publikácia Emlékkönyv dr. Tóth Zoltán tiszteletére (Pamätná kniha na počesť dr. Zoltána Tótha), ktorú redigovala Imréné Gellért.

Za zmienku stojí, že Flóra Kozmutza (neskôr manželka Gyula Illyésa), ktorá bola múzou básnika Attilu Józsefa, a ktorej venoval Flóra-versek (Básne k Flóre), bola študentkou na vysokej škole kde pôsobil Zoltán Tóth. Dokonca v rokoch 1936–1940 sa stáva jeho asistentkou. Flóra túto skutočnosť uvádza vo svojej knihe József Attila utolsó hónapjairól (O posledných mesiacoch Attily Józsefa), ktorá vyšla v roku 1985.

Zostavila: Piroska Vendégh

“Gyógypedagógiai szemle”

Erdős Renée

Erdős Renée

Renée Erdős, vlastným menom Regina Ehrenthal sa narodila 7. mája 1879 v Arcibiskupskom Léli, ako siedme, posledné dieťa v chudobnej ortodoxnej židovskej rodine. Z Arcibiskupovho Lélu sa rodina čoskoro presťahovala do Győrsziget. Renée prísny a uzavretý otec len zriedka prejavoval svoje emócie. Tak, sa sedemročné dievča obrátilo na staršieho benediktínskeho kňaza z Győru, ktorý objavil jej mimoriadnu inteligenciu. Učil ju francúzštinu, nemčinu a literatúru. Talent mladého dievčaťa – s čiernymi očami, dlhými čiernymi vlasmi a zvláštnou krásou – ktorá už vo svojich pätnástich rokoch skúšala šťastie v Budapešti, si všimli mnohí. Vydanie jej prvého zväzku básní, podporil Károly Eötvös, ktorý vtedy dvadsaťročnú Renée priviedol do časopisu Egyetértés. Jej druhý zväzok Versek, ktorý sa stal predchodcom maďarskej modernej literatúry a spopularizoval jej meno, jej pripravil pre tlač spisovateľ a redaktor časopisu Sándor Bródy. Endre Ady sa nadšene vyjadroval o vtedy dvadsaťtriročnej poetke, ktorú nazval „geniálnou poetkou“.
Spisovateľ Sándor Bródy sa osudovo zamiloval do Renée. Ich trojročná, búrlivá láska sa stala rozhodujúcou skúsenosťou v ich životoch. Renée Erdős sa odmietla vydať za rozvedeného spisovateľa Bródyho, s ktorým sa napokon v roku 1905 rozišla. Bródy – po svojom neúspešnom pokuse o samovraždu (strelil sa do srdca) – chcel zabrániť vydaniu diel Renée. Spisovateľka sa nervovo zrútila a roky strávila v kláštoroch v Taliansku a v Budapešti. V roku 1913 sa vydala za historika umenia Lajosa Fülepa, ktorého síce nemilovala, ale patril k reformovanej cirkvi. Pred narodením ich druhej dcéry ju však manžel opustil. Renée dostala počas pôrodu trombózu a pľúcnu embóliu a rok sotva vedela chodiť. V tom čase sa začala venovať písaniu románov, aby sa vedela finančne postarať o svoje dcéry. V konečnom dôsledku jej zisk z týchto románov priniesol taký príjem, že si mohla kúpiť vilu na Rákoshegy v Budapešti.
V roku 1926, v Ríme sa vydala za svojho – o desať rokov mladšieho – tajomníka, ktorý už dlhšiu dobu viedol jej domácnosť. Vo svojom nevydanom životopise, Különös önéletrajz, ho nazýva raz Arturom, raz Ištvánom. V roku 1909 konvertovala na katolícke náboženstvo, ktoré ju však počas prenasledovania Židov nezachránilo. Od roku 1938 nemohla publikovať a v roku 1944 sa dokonca musela aj skrývať. Neskôr bola hospitalizovaná a starala sa o ňu dcéra, ktorá tam bola lekárkou. Počas druhej svetovej vojny bola jej vila vyrabovaná a obsadená. Margit Schlachta (kresťanská politička) jej kúpila skromný byt na námestí Lövölde v Budapešti oproti kaviarni Kairó. V tomto období ju opúšťa aj jej druhý manžel, kvôli mladšej žene.

V jej vile na Rákoshegy je stála expozícia, ktorá uchováva je pamiatku. Renée Erdős je známa aj pod pseudonymami: Réz Bálint, Myriam, René du Bois.

Článok o spisovateľke

Kultúrne pamiatky

Kultúrne pamiatky

V obci Veľké Kosihy kedysi stál rímskokatolícky kostol, ktorý sa spomína v Pázmányovom súpise ako starý. Iná zmienka o tejto stavbe sa nezachovala. Zničená bola zrejme za tureckých vojen spolu s obcou.
V roku 1652 v zozname kalvínskych farností sa spomínajú aj Veľké Kosihy. Mala fílie v Malých Kosihách a Arcibiskupskom Léli. Určite už v tomto čase tu stálo drevené oratórium. Kalvínsky kostol v obci bol postavený už pred polovicou 18. storočia, ale túto stavbu v roku 1763 zničilo zemetrasenie. Preto v roku 1764 bol postavený nový kostol, ale stavba rýchlo schátrala a tak v roku 1819 bol vybudovaný tretí tunajší kalvínsky kostol v klasicistickom slohu. V roku 1840 budovu poškodil požiar, ale tá bola vzápätí opravená. Stavba bola neskôr viackrát opravovaná.
Po získaní financií – v lete 2004 – sa začala kompletná renovácia kostola. Konštrukcia strechy bola obnovená a strecha dostala nové škridle. Obnovili vonkajšie aj vnútorné steny kostola. K financovaniu práce prispela miestna samospráva obce, poľnohospodárske družstvo, Szülőföld Alap, fond pomoci Slovenskej reformovanej kresťanskej cirkvi a samozrejme členovia cirkevného zboru obce. Kostol bol v roku 2010 vysvätený biskupom László Fazekasom. V roku 2020 farárka: Sarolta Szabó, správca: András Fitos

Najstaršou pamiatkou stojacou v chotári obce bol rímskokatolícky kostol sv. Jána Nepomuckého v bývalej osade Arcibiskupský Lél. Pôvodná stavba pravdepodobne pochádzala z čias panovania kráľa sv. Istvána po roku 1000. Prvá zmienka o tunajšej farnosti je z roku 1332. V čase tureckých vojen spolu s obcou spustol aj kostol. 
Na začiatku 18. storočia budovu znovu postavila ako súkromnú kaplnku manželka Ignáca Malovicziusa. V roku 1787 k pôvodnej stavbe náboženská základina dala pristavať sakristiu a rozšírila presbytérium, zároveň stará časť bola reštaurovaná. V roku 1864 bola klasicistická stavba obnovená a pred jej hlavné štítové priečelie postavená veža. V roku 1911 bol kostol obnovený, naposledy v roku 1950. Neskôr kostol pomaly začal pustnúť. Potom už nebolo človeka, ktorý by sa kostola ujal, prípadne uzamkol ho. Neskôr sa prepadol strop lode, v roku 1993 bola táto vzácna pamiatka s požehnaním pamiatkárov a farského úradu trestuhodne zbúraná.
Nová katolícka kaplnka za dedinskom cintoríne bola postavená z materiálu zruinovaného katolíckeho kostola. Bol vysvätený 10. mája 2007.

Klasicistický kaštieľ v obci dal okolo roku 1830 postaviť Károly Zámory vedľa kalvínskeho kostola. Na prelome 19. a 20. storočia zdedil budovu barón Géza Fejérváry, do ktorého rodiny sa priženil barón Gyula Malcomes. Ten v roku 1935 dedil Fejérváryovský veľkostatok. Po roku 1945 kaštieľ začas slúžil bytovým účelom, neskôr tu malo sídlo miestne ŠM. V roku 1980 bola budova nešťastne obnovená (fasády boli zbavené architektonických detailov) a pred rokom 1990 bol kaštieľ opustený a prázdny je dodnes. Budova je v zlom stavebnom stave a jej osud je dodnes nejasný. V roku 2002 bola zrekonštruovaná a k nej pristavaná aj novostavba. Dnes slúži ako bytový dom. Je to neskoroklasicistická dvojpodlažná stavba na obdĺžníkovom pôdoryse s plytkými rizalitmi na nárožiach, ktoré pôvodne mali rustiku, podobne ako aj ostatné nárožia kaštieľa.

V roku 1927 kúpil tu majetok Marcell Goldschmied a na začiatku chotára bývalej obce Malé Kosihy si dal ešte v tomto roku postaviť moderný poschodový kaštieľ na spôsob alpských víl. V roku 1944 bol majiteľ s manželkou nyilasmi odvlečený do koncentračného tábora, odkiaľ sa už nevrátili. Po roku 1945 bola budova opravená pre účely MNV (dnes obecný úrad) a bytu vedúceho, neskôr posty. Kaštieľ je moderná poschodová budova na štvorcovom pôdoryse bez náročnejších architektonických detailov.

Drevená zvonica v obecnom časti Kiskeszi – postavená v roku 1926 – bola neskôr nahradená železnou konštrukciou. Bronzový zvon sa vyrobil z darov obyvateľov Kiszkeszi u Jakaba Dosztála v Komárome.

Na reformovanom cintoríne je pomník padlým v 1. svetovej vojne (socha hrdinov), ktorý v roku 1929 postavil miestny spevácky zbor z vlastných peňazí a darov. Pamätník je dielom známeho komáromského kamenára Viktora Komáromiho, kováčske práce (vtáka turul, veniec, plot) vyrobil Antal Török z Komáromu. Na podstavci sú mená 35 obetí.

Pri vstupe na cintorín stojí pomník obetiam II. svetovej vojny, ktorý postavil obec v roku 1995. Na podstavci je vidieť reliéf erbu obce a olivovú vetvu. Na podstavci sú mená 47 obetí.

Centrálny kríž rímskokatolíckej časti cintorína postavili v roku 1936 katolícki veriaci obce. Bronzový korpusový kríž vysvätil József, kňaz z Číčova. Predtým – na tom istom mieste – stál drevený kríž, ktorý však časom zhnil.

Pôvodný drevený kríž v cintoríne v obecnom časti Okánikovo má centrálny železný kríž s maľovaným plechovým korpusom, postavený v roku 1970.

V Podunajskom múzeu v Komárne sa nachádza mramorová pamätná tabuľa pôvodne osadená na dunajskej strane hrádze. Bola vyrobená v roku 1856 z vďaky za vedenie prác regulácie vôd Žitného ostrova predsedom grófom Jánosom Waldsteinom a cisárskokráľovským župným inžinierom Jánosom Ambrózom.

V základnej škole je pamätná tabuľa v maďarskom a slovenskom jazyku z roku 1929 osadená z vďaky za postavenie školy obcou Veľké Kosihy z iniciatívy notára Vince Vörössa na pozemku. darovanom Marcellom Goldschmiedom podnikateľmi Haasom a Mádym. Tabuľa sa nachádza v chodbe školy.

Zaujímavou stavbou je stará prečerpávacia stanica, pôvodne len stavisko vstavané do dunajskej hrádze, súčasť odvodňovacieho systému Žitného ostrova, postavené roku 1856. V roku 1913 bola postavená menšia prízemná budova parnej prečerpávacej stanice, ktorá od roku 1965 je nefunkčná. Strojné zariadenie typicky továrenskej budovy sa nezachovalo.

Stavba starého obecného úradu bola postavená v roku 1890, ale po požiari v roku 1911 bola prestavaná a zväčšená. V budove bol zriadený aj byt notára. Pôvodne to bola prízemná stavba na pôdoryse s tvarom nepravidelného U. Po roku 1945 bola v budove umiestnená pošta, potom obchod a domácimi potrebami a dnes je v nej cukráreň. Stavba po viacerých prestavbách a úpravách stratila svoj pôvodný vzhľad.

Budova starej požiarnej zbrojnice v Malých Kosihách bola postavená v roku 1928 a zbúraná v roku 1976. Stavba požiarnej zbrojnice vo Veľkých Kosihách bola postavená v roku 1937, prízemná jednoduchá stavba sa v obci zachovala dodnes.

Výraznou stavbou je budova bývalých kasární pohraničníkov (finánckaszarnya) postavená v rokoch 1926–1927. Je to poschodová funkcionalistická obdĺžniková stavba s dvojosovými nároznými rizalitmi. V budove je dnes umiestnené zdravotné stredisko, materská škola, kaderníctvo a oprava obuvi.

Do chotára obce patrí aj budova železničnej stanice Okoličná na Ostrove postavená v roku 1896 na trati Komárno – Dunajská Streda, ktorá bola verejnosti slávnostne odovzdaná 17. novembra 1896. Typická malá prízemná obdĺžniková staničná budova sa zachovala dodnes takmer v pôvodnom stave. Po roku 1945 táto trať zanikla.

Takmer všetky staré domy obce zničila povodeň v roku 1965. Vo dvoroch viacerých domov sa zachovali samostatné stavby latkových šop, maštalí, letných kuchýň a aj občas vahadlové studne. Pôvodnú zástavou obce reprezentovali trojpriestorové ľudové domy z nepálených tehál, obielené, pod sedlovými strechami krytými trstinou. Domy z 1. polovice 20. storočia boli stavané z pálených tehál, nadväzujúce na pôvodné dispozície a mali už tvrdú krytinu.

Zdroj: Honismereti Kiskönyvtár 116. szám, KT Könyv- és Lapkiadó Kft., 1999

Príroda

Príroda

Ministerstvo životného prostredia SR v júli 2020 vyhlásilo lokalitu Mostová (Dérhídja, Terchel, Terchely, Therel) za prírodnú rezerváciu (3. a 4. stupeň ochrany), aby sa tu pôvodnom stave mohlo zachovať unikátne prírodné dedičstvo, slanisko. V prírodnej rezervácii žijú (slanomilné a soľ znášajúce) rastliny. Cenný je aj hmyz, ktorý tu žije. Alúvium Dunaja je pozostatkom bývalých lužných lesov v záplavovom území rieky. Táto oblasť je zaujímavá nielen prítomnosťou chránených živočíšnych a rastlinných druhov, ale aj krásou krajiny.

Časť obce bola majetkom pannonhalmského opátstva, ktoré ju dalo v roku 1539 do prenájmu a roku 1570 prenajalo Péterovi Simondicsovi a Istvánovi Nagyovi. Neskôr ale samotu opátstvo prevzalo späť. V prenájme bola aj v 19. storočí. Pravdepodobne na začiatku 20. storočia tu vznikol malý majer s ovčínom, ktorý je dnes prázdny.

V chotári obce v 1. polovici 20. storočia bolo postavených viacero malých samôt, ktoré sa sčasti zachovali dodnes.

http://uzemia.enviroportal.sk/main/detail/cislo/1079
http://www.perlypodunajska.sk/wp-content/uploads/2013/10/info_mostove_SK.pdf

Veľké Kosihy sa nachádza na Podunajskej nížine, v Žitnom ostrove, v nadmorskej výške 109 – 112 m. Na juhu je ohraničená Dunajom, ktorý mierne rozdeľuje nížinu s nízkymi riečnymi prehlbinami a mŕtvimi ramenami. Má rovinné a močaristé miesta, ktoré sú miestami slané. Prírodná rezervácia Nádrét, jediná súvislá trstinová oblasť okresu, siaha až k hranici. Je to zaujímavé aj kvôli rozmnožovaniu vodných vtákov.

Kaštieľ Fejérváryovcov bol obklopený rozľahlým anglickým parkom s početnými zvláštnymi stromami a rastlinami. Po roku 1945 park bol zničený a na jeho mieste bolo postavených niekoľko budov.

Park postavený v roku 1927 vedľa zámku Goldschmied sa čiastočne zachoval.

V Érseklél bol zničený malý okrasný park pri kaštieli Friedländer.

Obec Szántó (Scanto, Scamto) bola pôvodne majetkom pannonhalmského opátstva, ktorú im daroval v roku 1075 kráľ Géza I. V 40 domoch žili koniari, ktorí slúžili kláštoru. Za tatarského vpádu obec zanikla a už nikdy nebola obnovená. Samota sa neskôr stala majetkom ostrihomskej kapituly. V časti samoty bola v roku 1926 založená kolonistami z okolia Banskej Štiavnice, Bánoviec nad Bebravou a z Moravy osada Okánikovo. V roku 1929 tu žilo 25 obyvateľov a osada sa do dnešných dní nevyvinula vo väčšie osídlenie.

Zdroj: Malá vlastivedná knižnica č. 116., Vydavateľstvo KT s.r.o., 1999

Prírodné poklady

V čase svetových vojen

V čase svetových vojen

Prvá svetová vojna si z radov tunajšieho obyvateľstva vyžiadala krutú daň, 35 životov. Po roku 1918 sa obec stala súčasťou novovzniknutej I. ČSR. Obyvatelia sa naďalej zaoberali hlavne poľnohospodárstvom a rybolovom, v zimných mesiacoch plietli koše. V rámci pozemkovej reformy bol veľkostatok baróna Gézu Fejérváryho čiastočne skonfiškovaný. V rokoch 1920, 1926 a 1927 tu štrajkovali robotníci, neskôr nezamestnaní.

Obec sa očividne rozmáhala, boli tu tri knižnice (obecná, mládežnícka a učiteľská), pôsobili tu viacero spoločenských a kultúrnych organizácií – Dobrovoľný hasičský zbor – založený v roku 1925, Československý červený kríž, Kalvínsky spevácky zbor, SzMKE – Kultúrny spolok Maďarov na Slovensku. V roku 1927 sa v dedine objavilo prvé rádio. Vo Veľkých Kosihách aj v tomto období vyčíňali prírodné živly – požiare (1935, 1936, 1937), ľadovec (1925, 1935), povodne (1926, 1928). Bolo tu založených viacero obchodov, dokonca Mihály Lampert v časti Malé Kosihy viedol včelárstvo.

V rokoch 1938–1945 sa stali Veľké Kosihy súčasťou Maďarska, v tom čase najväčšími zemepánmi boli manželka baróna Gyulu Malcomesa, Marcell Goldschmied, Veľkolélska poľnohospodárska účastnícka spoločnosť a Gyorgy Terdi. V obci malo svoj obchod potravinárske a spotrebné družstvo HANZA (v roku 1938 malo 211 členov).

Na bojiskách druhej svetovej vojny padlo 47 miestnych obyvateľov.

Po roku 1945 sa Veľké Kosihy opäť stali súčasťou ČSR, jeho obyvateľstvo maďarskej národnosti bolo neprávom zbavené občianskych práv a boli zatvorené maďarské školy. Po roku 1948 sa nepokojné pomery usporiadali, obyvateľstvu maďarskej národnosti boli vrátené občianske práva, z Veľkých Kosíh sa postupne stáva socialistická obec. V roku 1949 bolo založené miestne JRD (už v roku 1946 zriadené miestne ŠM), socializácia obce sa skončila roku 1955. V roku 1954 Veľké Kosihy ohrozovala povodeň, v rokoch 1952–1954 bola obec elektrifikovaná. Začalo sa s výstavbou nových rodinných domov.

Katastrofálna povodeň v roku 1965 takmer zničila celú obec. Pri obnove Veľkých Kosíh pomohli okresy Praha – západ a Berou.

Krátke filmy o pôvodni v roku 1965